Šiacu (Shia - tsu) masáž

Shiatsu alebo tiež písané shia-tsu či po slovensky „šiacu“ sa radí medzi masážne techniky, ktorých pôvod siaha až 5 000 rokov späť do starej Číny. Svoju definitívu podobu a meno dostala však až v Japonsku v 20. rokoch 20. storočia. Táto japonská masáž pracuje so systémom akupunktúrnych dráh známych z čínskej medicíny a teoretickú základňu shiatsu poskytuje práve tradičná čínska medicína. Shiatsu pracuje na celých dráhach pomocou strečingu, tlaku alebo dotyku, čím uvádza tok Ki (energiu) do pohybu. Ki sa môže dostať do postihnutej oblasti a obnoviť jej správnu funkciu. Shiatsu masážou sa harmonizuje plynulý tok energie v tele, posilňuje myseľ a imunitný systém a tak podporuje samoliečebné a regeneračné procesy v tele, aj duši. Šiacu je liečebná terapia vychádzajúca z tradičnej čínskej medicíny a japonských masážnych techník. Niekedy sa označuje aj ako japonská forma akupresúry.

Charakteristika:
Japonské ministerstvo zdravotníctva definuje terapiu Šiacu nasledovne: „Je to metóda práce s prstami, dlaňami, lokťami, kolenami a chodidlami bez použitia akéhokoľvek mechanického, či iného predmetu, ktorá prenáša tlak na ľudské telo, aby upravila nesprávnu funkciu niektorého orgánu, zlepšila a udržala telo v rovnováhe a vyliečila špecifické onemocnenie.“ Okrem toho tu veľkú úlohu hrá naťahovanie a otáčanie v kĺboch, čo slúži na stimulovanie energie respektívne na uvolnenie energetickej blokády. Šiacu nie je možné obmedziť iba výrazom masáž, hoci masáž pri nej zohráva veľmi dôležitú úlohu. Šiacu je komplexná metóda ošetrenia. Jemným, hĺbkovým tlakom pozdĺž energetických dráh upravuje prúdenie energie, aby tak podporila fyzickú aj duševnú rovnováhu. Energetické dráhy (meridiány) a akupunktúrne body (šiacu používa výraz cubo) používa pri liečbe v kontexte tradičnej čínskej medicíny.

Pri šiacu pacient leží buď na bruchu, boku, chrbte alebo môže i sedieť. Terapeut používa viaceré techniky ako je stláčanie a drobné údery, zovretie a hnetenie, kombinuje bodovú masáž a manipuláciu s mäkkými tkáňmi alebo cielene tlačí na určité body, ktoré zodpovedajú potiažam kvôli ktorým pacient prišiel. Zároveň venuje pozornosť miestam na celej dráhe, kde cíti určitú rezonanciu a podľa toho robí vyrovnávanie energie. Vzhľadom k dlhoročným skúsenostiam v západnom svete je možné povedať, že šiacu zasahuje nielen energetický system tela, ale tiež povrchové a hĺbkové tkáne a fasciálnu, myofasciálnu, nervovosvalovú, svalokosternú, obehovú, miazgovú, dýchaciu, tráviacu, vylučovaciu a kraniosakrálnu sústavu. Hoci šiacu bolo pôvodne považované hlavne za formu preventívnej zdravotnej starostlivosti, je veľmi účinná i pri liečbe chronických onemocneniach orgánov, funkcií, energetického systému a svalov. Súčasťou terapie šiacu je aj diagnostikácia pacienta podľa tradičných orientálnych metód, pričom liečba obsahuje adekvátnu formu – západnú, orientálnu alebo kombinovanú.

Poznámka:
1. Terapia sa môže aplikovať min. 1 hodinu po jedle. Doporučuje sa pohodlný odev, nie tesný, lebo terapeut natáča a pokrčuje nohy.
2. Šiacu sa nemôže použiť pre tehotné ženy a pacientov s kardiostimulátorom.
Popis sedenia a techniky.

Terapia šiacu sa deje pri relaxačnej hudbe, aby sa pacient dokonale uvolnil. Oblečenie je pohodlné, nemali by to byť veľmi tesné nohavice, pretože terapeut natáča, ohýba a manipuluje s končatinami a príliš tesné nohavice toto nedovoľujú. Tričko alebo košeľa je lepšie s dlhými rukávmi, aby pacient príliš nevychladol. Veľmi dôležité je aj to aby pacient min. 1hod. pred sedením nejedol.

Na začiatok si Seiko pacienta diagnostikuje. Diagnostika je pri šiacu veľmi dôležitá a častokrát sa zistia zdravotné problémy, ktoré u pacienta ešte naprepukli, alebo ktoré si ešte nevšimol. Na základe diagnostikácie, informácií z predtým zodpovedaného dotazníka a doplňujúcich otázok, zistí si Seiko celkový stav pacienta. Podľa zisteného stavu určuje, ktoré sú najdôležitejšie problémy pacienta a ako bude prebiehať samotná terapia, teda ktorou časťou sa začne a na čo sa zameria.

Obyčajne sa začína masážou od hlavy, cez krk, chrbticu, nohy až k chodidlám. Veľmi dôležitá je masáž spodnej časti chodidiel, kde sú cubo body ovplyvňujúce jednotlivé vnútorné orgány. Pri tejto masáži pacient leží na bruchu. Seiko používa na masáž ruky, dlane, lokty a chodidlá. Na uvoľnenie blokády v nohách sa tieto natáčajú alebo nimi Seiko manipuluje podľa potreby. Podobne sa postupuje neskôr pri ľahu na chrbáte a bokoch. V prípade, že Seiko zistí napríklad studené nohy, masáž začína od dolných končatín a postupuje smerom hore. V prípade potiaží vnútorných orgánov je začiatok terapie zhodný s bežným postupom, ale neskôr sa Seiko sústreďuje na masáž špeciálnych bodov cubo a potom priamo na orgán, napr. tlačí mäkkým hlbokým tlakom priamo žalúdok. Ak sú problémom stuhnuté ramená a šija, samozrejme je dôraz na danú oblasť, kde sa Seiko vracia ešte raz na konci, po celkovom odblokovaní tela. Sedenie končí Seiko objasnením celkovej situácie pacientovi a podľa potreby dá ďalšie rady na celkové zlepšenie zdravotného stavu pacienta.

Indikácie:

Medzi najčastejšie problémy tých, ktorí vyhľadávajú shiatsu masáž patria najrôznejšie bolesti tela – hlavy, kĺbov, v oblasti žalúdku, podbrušku, alebo aj boľavé svaly. Shiatsu sa odporúča pri menštruačných problémoch, opuchoch, lámavostí kostí, cukrovke či únave. Masáž uvoľňuje telo i myseľ, odstraňuje bolesti chrbta a hlavy, pomáha pri problémoch s trávením, prí zápche, povzbudzuje činnosť pohlavných orgánov, zmierňuje vedľajšie účinky niektorých lekárskych zákrokov (chemoterapia, ožarovanie) a zároveň pôsobí ako prevencia proti bolestiam chrbtice a kŕčovým žilám. Pomáha stabilizovať podráždenosť, úzkostné stavy, nespavosť, alebo stres, podporuje odstránenie únavy, zvýšenie obranyschopnosti tela a posilnenie funkcií vnútorných orgánov. Počas celej procedúry je veľmi dôležité, aby masírovaný pacient ležal pohodlne a súčasne sa psychicky uvoľnil. Pri ošetrovaní niekedy pociťuje príjemné teplo, mravenčenie, alebo aj emocionálne uvoľnenie. Niekto pocíti priamo príliv energie a následne prísun vitality.

Kontraindikácie:
Táto masáž nie je vhodná pre ľudí trpiacich horúčkovými ochoreniami, infekčnou či nákazlivou chorobou. Je jej potrebné sa vyhnúť na popálených častiach tela, v miestach poškodenia pokožky, pri otvorených ranách, zlomeninách či kŕčových žilách. Tiež v tehotenstve platia určité obmedzenia. Samozrejme, aj tehotná žena môže túto masáž podstúpiť, ale mala by svoj stav masérovi vopred oznámiť.

Dejiny šiacu.

Terapia šiacu je súhrn rozličných druhov japonskej šiacu a anma, čínskej tuina a západnej chiropraxe, fyzioterapie a terapeutických masáží a masážnych technik, ktoré sú zostavené podľa potrieb alebo želania klienta. Ši v je predlade prst a atcu je tlak alebo stisk. Japonské ministerstvo zdravotníctva definuje terapiu šiacu ako: „metodu práce s prstami a dlaňami bez použitia akéhokoľvek mechanického, či iného predmetu, ktorá prenáša tlak na ľudskú pokožku, aby upravila nesprávnu funkciu niektorého orgánu, zlepšila a udržala telo v rovnováhe a vyliečila špecifické onemocnenie.“ Ministerstvo uvádza zhruba dvesto onemocnení a zdravotných potiaži, pri ktorých je šiacu primárnym spôsobm ošetrenia. Koncom roku 1989 prijala AOBTA (The American Oriental Bodywork Therapy Association) nasledujúcu definíciu orientálnych akupresúrnych technik, ktoré zahrňujú aj terapiu šiacu: „Orientálna akupresúrna terapia je liečba ľudského tela a elektromagnetického a energetického poľa, ktoré telo obklopuje a oživuje, pomocou tlaku a manipulácie. Tento prístup je založený na tradičných zásadách orientálnej medicíny, ktorá vďaka znalostiam energetického systému, orientálnych technik a liečebných metód, zameraných predovšetkým na vyváženie tohto systému, pôsobí ako na fyzické a duševné zdravie človeka, tak aj na jeho emócie a obnovenie celkového zdravotného stavu. Orientálna akupresúrna terapia nemá vedľajšie účinky, ak sa vykonáva odborne.“

Dejiny orientálnej akupresúrnej terapie.

Počiatky tejto liečebnej metódy sa datujú do dávnej čínskel minulosti. V najstaršom zachovalom lekárskom texte z 1.storočia pred n.l., ktorý sa volá Chuang-ti nej-ting Su-wen (Vnútorný kánon Žltého cisára. Základné otázky), žiada prvý čínsky cisár Chuang-ti svojho prvého lekára Čchi Po, aby popísal úlohu akupresúry v orientalnej medicíne. A tento slávny lekár mu odpovedal takto: „Na jar a na jeseň, keď je hojnosť potravy a ľudia sa stávajú lenivými a ťažkopádnymi, akupresúrna technika ako životodárna sila podporuje trávenie a navracia ľuďom stratenú silu.“ Nasledujúce storočia znamenali veľký pokrok pre orientálnu akupresúrnu terapiu, takže v 5.storočí n.l., keď končili absolventi Cisárskej lekárskej fakulty v Sien s lekárskym titulom, museli mať rozvinuté hmatové zručnosti potrebné na diagnostiku a kompletnú akupresúrnu techniku. Jednotlivé techniky si vypracovali svoje školy a zriadili špeciálne nemocnice a doteraz majú svoje oddelenia v každej všeobecnej nemocnici a na lekárskych fakultách. Čínska medicína sa do Japonska dostala v 6.storočí prostredníctvom budhistického kňaza Gan Džin Ošo. Najväčšieho rozmachu tieto terapie dosiahli v 16. – 19. storočí. V tomto období musel každý lekár ovládať orientálnu akupresúru, aby mohol diagnostikovať alebo liečiť. Najväčšiu zásluhu na tomto rozvoji mal Waiči Sugiyama, ktorý dostal prezývku „otec japonskej akupresury a akupunktury.“ Koncom 19.storočia začala Japonsko ovplyvňovať európska lekárska veda. Japonská aristokracia prevzala európsky trend a prax a učenie pôvodnej orientálnej terapie zakázala. Vyučovala sa iba zjednodušená forma tradičných masážnych technik, kde však prenikli európske masážne techniky a liečiteľom sa vravelo iba „maséri“. V roku 1919, krátko po tom čo bolo používanie technik orientálnej medicíny znovu povolené, vyšla kniha Šiacu ho (Akupresúrna terapia), ktorú napísal Tamai Tempaku. Tamai dlhé roky študoval a vykonával prax v mnohých smeroch orientálnej medicíny. Okrem východných technik však ovládal i západnú anatómiu, fyziologiu a európske masážne techniky. Jeho kniha popisuje systém, ktorý zjednocuje východné metody so západnou anatomiou a fyziologiou a zároveň konfrontuje starú duchovnú tradíciu a múdrosť s modernou medicínou. V predhovore tejto knihy píše: „Ľudia musia byť na určitej duševnej úrovni, aby boli schopní vykonávať šiacu, pretože nejde iba o obyčajné stláčanie svalov prstami. Aby sa odstránila dajaká nemoc, musíte mať veľkú duševnú silu a koncentráciu. Iba tak je možno liečiť pomocou rúk.“ Významným medzníkom v šírení šiacu bolo založenie Spolku terapeutistov šiacu, aby sa odlíšili skutoční liečitelia používajúci orientálnu terapiu od masérov praktizujúcich zjednodušenú masáž iba pre všeobecné uvolnenie organizmu. Najvýznamnejší žiaci Tamaia Tempaku založili školy, ktoré majú dodnes najväčší vplyv na štúdium a prax šiacu. Najznámejším žiakom Tamaia Tempaku je Tokudžiro Namikoši, ktorý má najväčší podiel na tom, že šiacu sa rozšírilo nielen po Japonsku, ale i po celom svete. Namikoši bol obdarený liečiteľskými schopnosťami a už od malička liečil nemocných vo svojom okolí. Po štúdiu tradičných akupresúrnych technik orientálnej medicíny a europských masážnych technik založil na ostrove Hokaidó v roku 1925 Kliniku akupresúrnych technik. Čoskoro sa názov zmenil na Inštitút terapie šiacu. V roku 1933 sa presťahoval do Tokia, kde po počiatočných neúspechoch nakoniec slávil úspech a v roku 1940 založil Japonský inštitút šiacu. V snahe priblížiť svoj systém modernému mysleniu, výsledky svojej práce popísal západnými vedeckými termínmi a tak vytvoril efektívny systém, ktorý by sme dnes asi nazvali neuromaskulárnou masážou.

Po druhej svetovej vojne v rámci odstránenia všetkých aspektov japonského životného štýlu, na ktoré dozerali vojenské okupačné a spojenecké vojská, bolo šiacu najprv postavené mimo zákon, ale nakoniec povolené vďaka masovým protestom japonského ľudu. V roku 1953 sa udiala udalosť, ktorá navždy zmenila trpkú históriu šiacu. Vtedy tesne po svadbe odišla Marylin Monroe so svojim novomanželom Joe Di Maggiom na svadobnú cestu do Japonska. V Tokiu však Marylin smrteľne ochorela a odmietla pomoc západných lekárov. Vtedy povolali lečiteľa Namikošiho. Už po týždni prišlo k markantnému zlepšeniu zdravotného stavu známej hviezdy, o čom sa písalo po celom svete. Z tohto dôvodu bolo v roku 1954 konečne schválené šiacu japonskou vládou a uzákonenné, ovšem ako druh akupresúrnych masáží. Konečne v roku 1964 bolo šiacu schválené japonskou vládou ako špeciálna liečebná technika. Po tom, čo viditeľne klesol počet chorých, ktorí chodili na pravidelné preventívne ošetrenie, je liečba šiacu v Japonsku poskytovaná bezplatne. Zľudovelá forma šiacu sa dnes používa vo väčšine domácností a to jednak pre relaxáciu a osvieženie, ako aj pre zblíženie všetkých členov rodiny, ktorí sa starajú jeden o druhého za pomoci najzákladnejšej láskyplnej zdravotnej opatery. Existujú tri základné úrovne orientálnych ručných liečebných techník: 1. stupeň relaxačný – základný 2. stupeň liečebný – stredne pokročilý3. stupeň komplexný – pokročilýVo všetkých troch stupňoch sa používa veľa rozličných techník, ale to čo jednotlivé stupne odlišuje sú hlavne skúsenosti a zručnosť terapeutov. Seiko pracuje na úrovni tretieho stupňa, teda terapia je komplexná. Pacient leží buď na bruchu, chrbte alebo môže i sedieť. Na masáž sa používajú prsty, dlane, lokty, kolená i chodidlá. Masáž, ktorú používa, sa skladá z viacerých technik: stláčanie a drobné údery, zovretie a hnetenie, kombinuje bodovú masáž a manipuláciu s mäkkými tkaňmi s používaním systému akupunkturných bodov. Jej terapia je obohatená o priamy tlak na nervové body tela, rovnanie chrbtice a ďalšie naprávanie v zmysle chiropraktickej praxe. Tým, že sa zameriava na systém akupunktúrnych bodov a meridiánov tradičnej čínskej medicíny, pôsobí tiež na nervosvalovú, miofasciálnu, svalokosternú, raniosakrálnu, útrobnú, miazgovú, žilnú a nervovú sústavu, ktoré sú známe aj západnej medicíne. Seiko najprv diagnostikuje pacienta. Diagnóza sa určuje podľa tradičných orientálnych metód – skúška pohľadom, počúvaním a čuchom, hmatom a kladením otázok. V závere sa diagnostika opiera o osem princípov, pričom liečba obsahuje adekvátnu formu – západnú, orientálnu alebo kombinovanú. Hoci šiacu bolo pôvodne považované hlavne za formu preventívnej zdravotnej starostlivosti, je veľmi účinná i pri liečbe chronických onemocneniach orgánov, funkcií, energetického systému a svalov. Terapeut na tejto úrovni musí rozpoznať nábeh na choroby či onemocnenie v ich prvotnej fáze, kedy nie sú ešte ničím signalizované. Seiko vraví: „Je zhruba 15% ľudí, ktorí sú tak zdraví, že ani nepomyslia na lekára alebo na návštevu u mňa, a zatiaľ to ani veľmi nepotrebujú. Je asi 15% ľudí, ktorí sú vážne chorí a tí by mali skutočne navštíviť lekára. Zostáva však asi 70% ľudí, ktorí nie sú ani úplne zdraví, ale ani tak chorí, aby potrebovali návštevu lekára alebo nemocnice. A to sú moji pacienti, ktorým môžem pomôcť.“ Ako píše Carl Dubitsky vo svojej knihe: „Aby sa stal človek majstrom orientálnych liečebných technik, musí hlavne tvrdo pracovať, mať čisté úmysly, schopnosť obetovať sa a odhodlanie slúžiť až do roztrhania tela, trpezlivosť pri učení a musí byť pozorný na sebamenšie detaily. Čo však musí taký človek najviac, to je túžba rozdávať sa pre druhých.“